Založ si blog

Duchovné cvičenia

Dostali sme úlohu napísať investigatívny blog – rozhodla som sa pre investigatívu do vnútra človeka a napísať jeden zo zážitkov človeka, ktorého som nedávno stretla.

„V prvom rade nemôžem začať tým, že som išiel na duchovné cvičenia, pretože tým to celé nezačína. Začína to omnoho skôr a na to, aby celé malo vôbec zmysel, musí sa vopred udiať niečo v človeku, kvôli čomu sa tam dostane.

To, čo sa musí udiať je, že človek musí prekročiť vlastný strach. Keď som dostal pozvánku na tieto cvičenia tak to bolo na základe toho že som sa poznal osobne a dlhodobo s organizátorom a už som mal skúsenosť so „sebapoznávaním“. V pozvánke stálo, že cvičenia budú trvať dva týždne. Podstatná vec je v tom, že cvičenia nezačnú momentom, keď tam prídeš, ale momentom, kedy urobíš rozhodnutie že tam ideš. Dôvod, že obrovské množstvo ľudí, ktorí spočiatku majú o toto sebapoznávanie záujem v momente keď príde na lámanie chleba cúvne, je  väčšinou strach zo samého seba a výhovorku typu „mám príliš veľa povinností, nemôžem, nemám čas“, čo z počiatku hrozilo aj u mňa, pretože som mal byť v práci a povedal som, že „prídem za nimi neskôr“ k čomu som dostal jasne povedané, že buď sa zúčastním od začiatku dokonca, alebo vôbec, pretože prísť v polovici nemá význam. Tak som si povedal, že kašlem na celu  prácu, určil som si priority a uvedomil som si, že to nie je o pracovnej vyťaženosti a povinnostiach ale o prioritách, ktoré si človek stanovuje sám. Veľakrát si priority stanovujeme samy na základe našich osobných predstav, ako by mal náš život vyzerať, aký by sme mali byť a podobne, ale zo skúsenosti väčšina z nás nedokáže byť úprimná voči sebe a je to úplne prirodzené, že predstava o tom „kým mam byť“ je väčšinou diametrálne odlišná od toho, „kým chcem byť“. Takže na duchovné cvičenia som nakoniec meškal, vlak som nestihol, tak som dobiehal nejakým motoráčikom – najbližším vlakom ktorý išiel a sám sa snažil dostať na určené miesto. Keď som dorazil vyšlapal som hore na určené miesto za výdatného dažďa – čo znamená, že nič nezostalo na mne nezostalo suché, okrem batohu, ktorý som mal v igelitovom vreci. Miesto kde som skončil bolo vzdialene dve a pol hodiny šlapania od najbližšej civilizácie.

Celé cvičenia boli podmienené určitými požiadavkami – boli sme mimo civilizácie vydaní napospas prírode do slova a do písmena, jedlo na prvých 8 dní sme si museli zabezpečiť my sami, každý musel zvážiť sám čo potrebuje – vrátane propán-butánového horáku.

Druhá podmienka bola že nesmieš mať so sebou žiadnu techniku – hodiny, fotoaparát, telefón. Čokoľvek, čo by spájalo človeka s bežnou rutinou doterajšieho života bolo zakázané. Organizovali to traja kapucíni – kňaz a dvaja bratia. Nechcem to nutne asociovať na vieru, nechcem tým povedať že je to iba pre veriacich ľudí, pretože sebapoznávanie nie je vec, vyhranená pre veriacich. Od nich sme mali zabezpečenú stravu na zvyšných 6 dní, celtu (3×2 metre nepremokavej pevnej látky) pod ktorou sme spali, zápisník, čiernu ceruzku, akvarelové farbičky, štetec, čierne a modré pero.

Celých 14 dní malo pevný režim, vstávali sme na zvuk udierajúcej lopaty o sekeru. Keď sa človek nezobudil nešli ho hľadať – bolo to na človeku, či vstal alebo nie. Týmto nás zvolávali aj k akýmkoľvek spoločným aktivitám. Bolo na zodpovednosti človeka či príde, alebo nepríde. Každý človek pozná ten pocit, keď zazvoní budík, vypne ho a spí ďalej.

Človek si v jednom momente uvedomil, že nevstať na budík nie je o tom, že som unavený, ale o zodpovednosti a o prioritách, je to o pohodlnosti.

Každé ráno začínalo rannými chválami, potom sme išli k vlastnému jedlu – každý čo si nachystal, nemali sme spoločné raňajky. Opäť za zvuku lopaty sme sa vrátili späť a pokračovala prednáška.  Hneď pri príchode sme si našli miesto, kde budeme spať, muselo byť dosť ďaleko na to, aby sme na seba navzájom na seba nevideli – najbližšie bol pri mne človek 40 metrov. Cieľom bolo, že ak som chcel s niekým interagovať, musel som vstať a prejsť naozaj dlhý kus lesa. Ďalšou zaujímavosťou bolo udržiavať silencio – nie nehovoriť vôbec, ale zbytočne nekomunikovať. Po chvíli som si začal uvedomovať, načo všetky tieto opatrenia sú a akým spôsobom na mňa tieto veci vplývali.

Nedostupnosť techniky a pocit že človek je vydaný napospas prírode robí zvláštne veci s ľudskou psychikou. Rozmýšľať nad životom, čo chcem od seba a od ostatných je celkom ľahké, keď sedím doma na gauči a v prípade že ma to prestane baviť zdvihnem mobil a zavolám kamarátom. Ale keď je človek v lese, kde je 5 až 10°C, polovica oblečenia ti zmokla cestou do lesa, teple topánky máš tiež mokré a tešíš sa z toho, že máš mikroténové vrecká na smeti, ktoré použiješ ako medzi vrstvu medzi dvoma ponožkami a tak si obuješ topánky, spíš pod celtou, neprší na teba, ale je tam prítomná vlhkosť, ranná rosa a ráno o 6 sa budíš s pocitom chladu, ale vieš, že nie je už čo iné, čo by si si na seba dal. Nemáš pri sebe telefón ani knižku, nič čo by ťa rozptýlilo, nezostáva ti nič iné, iba si užívať mizériu nepríjemna z toho, že ti je zima. Potom rozmýšľaš nad raňajkami, vzhľadom nato, že ti je zima – chceš niečo teplé, takže lunchmeat a konzervy si necháš na inokedy, teraz si vyberáš vifonku, pretože aj keď ťa úplne nezohreje, dá ti aspoň dočasnú predstavu tepla. Po troch dňoch si uvedomíš, že zásoby vifoniek sa rapídne znížili, pretože ich ješ ráno, na obed, večer, pretože ani raz nemáš chuť na studenú potravu, keďže ti je stále zima. Voľný čas zrazu nevyužívaš na hlúposti, ako doma v meste, ale na to, aby si vymyslel lepší spôsob, ako si udržať teplo, zabezpečiť si stravu a ako sa tej stravy potom, čo si ju strávil nejaký rozumným spôsobom zbaviť. Zrazu prídu človeku veci, ktoré doteraz riešil malicherné a  rieši iba to, či mu je teplo a či nie je hladný a kam uloží veci, aby zostali suché, keďže vždy, keď ich nechá voľne rozložené, tak ich rosa zmáča. Toto prispieva k tomu, že človek sa začína správať autentickejšie, ako v meste. Je autentickejší voči samému sebe – je svojim vernejším obrazom, pretože nemá potrebu sa pred nikým pretvarovať. V emočne vypätých situáciách je človek na tom poli emócií, ktoré dokáže prežívať zraniteľnejší. Po 5 – 6 dňoch prestalo pršať a les sa začal vysúšať a začali sme zo seba skladať veci, zvuk lesa sa zmenil, na zemi bolo zrazu vidieť chrobáčiky, lietali muchy, včely – hmyz povyliezal von. Človek si zrazu uvedomil, že tieto veci sa diali aj v meste, ale nikdy to nevnímal. Ale keď sa zobudil v lese uvedomil si, že život v lese na počasie reaguje. Začal si  všímať, ako sa les pohybuje, každú pavučinu.. prestal byť roztržitý, všímal si život okolo seba –  človek prestal prežívať ale  začal žiť. Po 3 dňoch kedy sme sa tešili, že konečne sa les zohrial začalo znova pršať rovnako ako predtým.

Deň začínal  rannými chválami a omšou – dokopy hodina. Potom každý sám raňajkoval. Začuješ zase zvuk lopaty a ideš hore na prednášku. Prednáška sledovala príbeh jedného chlapca a to, ako dospieva. Po prednáškach sme každý dostali otázky – všetci rovnaké, na ktoré sme mali odpovedať, zamyslieť sa nad nimi a nakresliť na ne obrázok.

Potom bolo prezentovanie toho, čo človek napísal a nakreslil pred ostatnými – všetko to boli cudzí ľudia. Potom bol obed – opäť každý sám a opäť sa na nho každý tešil. Po obede znova prednáška, potom opäť otázky a premýšľanie, odpovedanie, kreslenie, opäť čítanie toho, čo sme napísali všetkým ostatným. Potom večera, opäť rovnaký priebeh a vešpery – večerná modlitba. Ranné chvály a vešpery – sú súčasťou liturgie hodín – liturgia hodín je spoločná modlitba cirkvi, modlí sa každý deň, má rovnakú formu a obsah pre celý svet.

Takto vyzeralo 14 dní.

Predstav si, že ťa niekto zoberie za ruku a vedie ťa tvojím životom od narodenia až doteraz a predstav si, že defacto ten človek tam nie je celý čas prítomný, ale akoby ti iba pripomenul nejakú životnú udalosť z tvojho života  a potom odíde a nechá ťa napospas myšlienkam. A presne o tomto tie cvičenia, ktoré môžeme konečne nazvať pravým názvom – iniciačné duchovné cvičenia – z chlapca muž, boli. Slovo „iniciačné“ vychádza z existencie starodávnych iniciačných obradov. Boli to obrady, kedy v rámci divokého kmeňa chlapec dovŕšil vek dospelosti, ale na to, aby ho všetci považovali za muža musel urobiť hrdinský čin – zabiť zviera, prežiť niekde osamote, alebo veľa prísnejších vecí, ktoré často končili smrťou. Dovtedy žil a býval v časti so ženami, od momentu úspešného absolvovania cvičenia býval s mužmi, chodil na lov a mal dovolené mať manželku. Bolo jasne určene, že od toho momentu sa na neho nepozerá ako na chlapca, ale ako na muža, čiže automaticky mal určite práva a privilégia a s tým aj prichádzajúce povinnosti. Už sa mu nedalo ospravedlniť to, čo sa mu ospravedlnilo keď bol malým chlapcom – urážka iného muža končila súbojom na život na smrť. Z toho dôvodu iniciačné.

Viedol to muž – sebapoznanie mužovi môže sprostredkovať iba muž, takisto ako žene iba žena. Vnútorné a vonkajšie prežívanie muža a ženy je tak odlišné že skutočne pomôcť porozumieť žene samej sebe môže iba žena.

To, čo som popisoval že sa na cvičeniach dialo, prednáška a následne otázky, ktoré nám boli položené, boli veci pred ktorými človeka jeho vlastná psychika chráni. Napríklad deti odmalička počúvajú, že rodičia majú svoje deti radi, rodičia ich milujú a tak sa k nim správajú. Počúvaš to na každom rohu celé svoje detstvo, čo v prípade dieťaťa, ku ktorému sa rodičia správajú láskyplne úplne v poriadku, ale v prípade dieťaťa, ktorého rodičia bijú, týrajú, neprejavujú mu adekvátnu náklonnosť sa toto patogénne správanie rodičov automaticky asociuje s prejavom rodičovskej lásky k deťom, čo jednoducho znamená, že sa vytvorí emočná rovnica, ktorá dieťaťu hovorí, že ak má rodič rád svoje dieťa tak ho bije, týra. Takéto dieťa si nikdy v dospelosti nepoloží priamo otázku, či ho jeho rodičia mali radi, či ho vychovali dobre, či sa k nemu správali tak, ako si zaslúžil, či mu dali to, čo potreboval. Je to veľmi hraničný príklad, ale takýchto otázok si človek nesie obrovské množstvo z celého života, pretože celý život sa stretáva so skúsenosťami, ktoré sa dajú nazvať zranením. Presne toto sa dialo, bola prednáška a potom človek nerozmýšľam nad tými otázkami, pretože sa tešil na to teplé jedlo. Kým som nebol najedený a nebolo mi teplo, tak ma tie otázky absolútne nezaujímali, ale už keď mi bolo fajn, začal som si čítať prednášku, otázky, rozmýšľať nad tým, zrazu som sa ocitol v priamej konfrontácii s otázkami, voči ktorým som nečakal, že budem niekedy stáť. A tak som začal uvažovať, čítať, rozmýšľať, vyvolávalo to vo mne emócie, nie nutne príjemné, pokojne mohli skončiť plačom. Potom som si zrazu uvedomil, že to musím napísať. Tak som to začal písať a prišli zrazu tie isté emócie a predsa trošičku iné. Zrazu som si uvedomil že to, čo píšem nie je to, čo mi chodilo hlavou ale ruka mi píše veci, ktoré mi predtým nenapadli. Človek si opäť pokojne poplakal a potom to mal zrazu nakresliť. V priebehu 14 dní sa človek naučil kresliť, používať farby a z obrázkov, ktoré boli spočiatku prvoplánové sa ku koncu dvoch týždňov stali celkom pekne karikatúry, alebo naozaj obrázky s myšlienkou za tým, čo na nich bolo nakreslené. To bolo všetko v poriadku, do momentu,  keď človek mal veci, ktoré napísal, nad ktorými rozmýšľal, ktoré nakreslil, nahlas čítať pred cudzími ľuďmi. Pocit hanby, nedostatok odvahy, ale takisto kolegialita a pocit toho, že sme v tom všetci rovnako – keďže každý si v podstate prežíval to isté, to boli všetko pocity, ktoré boli úzko späté so zdieľaním týchto vecí. Vtedy si človek uvedomil, akú veľkú silu má jeho hlas, keď sa počuje ako číta svoje myšlienky. Veci ktoré sú nepríjemné, s ktorými doteraz konfrontovaný nebol, zrazu počuje sám seba nahlas hovoriť cudzím ľudom.

Neboli to vždy iba smutné veci, nie všetko, čo človek čítal boli iba traumatizujúce myšlienky. Bolo to akoby celých 14 dní držať za ruku samého seba, ktorý postupne dospieva a dostáva sa do prítomnosti a pomáhať mu prežívať všetky tie situácie, ktoré ho v živote stretli s tým rozdielom, že zrazu mu pomáhaš vysporiadať sa s tými situáciami ako dospelý človek, vieš ho vystríhať, vieš mu pomôcť a zo dňa na deň o sebe zisťuješ nové a nové veci,  uvedomuješ si, že ťa tie nove veci ako človeka menia. V konečnom dôsledku to bolo celé iba také dobrodružstvo.

Nebol to však koniec, nebolo to niečo, čo začalo a skončilo, aby mali tieto „cvičenie“  naozaj význam, človek ich musí vnímať ako začiatok sebapoznávania a prechádzky životom spolu s tým malým chlapcom, ktorého drží za ruku. „

 

Obama Trump

Senát USA začína debatu o zrušení Obamacare

25.07.2017 22:15

Senát Spojených štátov schválil otvorenie diskusie o zrušení Obamacare, teda systému zdravotného poistenia, ktorý zaviedol predchádzajúci americký prezident Barack Obama.

Switzerland Attack

Švajčiarska polícia zadržala muža, ktorý útočil motorovou pílou

25.07.2017 21:42

Švajčiarska polícia dnes zadržala muža, ktorý v pondelok v centre Schaffhausenu zranil motorovou pílou dvoch zamestnancov zdravotnej poisťovne.

VšZP gen. riaditeľstvo

Štátna VšZP sa vraj odráža od dna

25.07.2017 20:00

Štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa tvrdí, že sa vďaka úsporám vyhrabáva z rekordného dlhu. Opatrenia sa podľa nej pacientov nedotkli.

Christian Kern

Vstup Turecka do EÚ je vylúčený, vyhlásil kancelár Kern

25.07.2017 19:41

Vstup Turecka do Európskej únie je vylúčený, vyhlásil v rozhovore pre utorňajšie vydanie nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) rakúsky kancelár Christian Kern.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 849x
Priemerná čítanosť článkov: 849x

Autor blogu

Kategórie

Archív